Foto: Jakub Hrab

Prosím, nechajte odkaz

Niekedy je nutné prejsť takmer doslova polovicu zemegule, aby sa človek mohol otvorene vyjadriť k tomu, čo ho doma štve, trápi, s čím nesúhlasí a o čom tam, prirodzene, hovoriť nemôže. O tom vedia svoje i dvaja mladí umelci Kevin Chio a Teng Teng Lam ktorí prišli študovať na pražskú KALD DAMU z bývalej portugalskej kolónie Macao, ktorá dnes patrí pod správu Čínskej ľudovej republiky.

V spolupráci s Divadlom Archa (resp. v rámci rezidenčného programu Archa.lab) pripravili inscenáciu azda s najvýstižnejším názvom, akým mohli prezentovať svoj kritický postoj k súčasnej politickej a spoločenskej situácii, v akej sa ich domov nachádza, Made in Macao. A už názov určuje základnú myšlienku projektu, a síce zdôrazniť odlišnosť, nesúhlas s čínskou politikou, snahu vymedziť sa z všeobjímajúcich klišé, ktoré sa pod prívlastok „čínske“ zahŕňajú.

Hlavným dramaturgickým rámcom je skutočný životný príbeh Teng Teng a jej rodiny, ktorý sa v podobe skratkovitých náznakových scén buduje na pozadí politických zmien, ktoré krajinu od roku 1968 postihli a ktoré pretrvávajú dodnes. Tvorcovia si však uvedomujú väčšinovú neznalosť európskeho diváka, preto na princípe jednoduchých modelových obrazov predstavujú i samotné Macao, aby jasne vyjadrili, že ide o územie s vlastnou minulosťou a identitou, ktorá je od roku 1999 Čínou prakticky popieraná. Vyvrcholením je doslovná konfrontácia s českým prostredím, ktoré Teng Teng ponúklo priestor a slobodu, ale podnietilo i tak trochu k zamysleniu sa nad našou vlastnou situáciou.

Na takmer prázdnom priestore malej scény Divadla Archa, kde stojí vľavo stôl, vpravo papierová tabuľa a v pozadí rebrík, sa odohrávajú jednotlivé komentované scény. Tvorcovia hneď od začiatku nadviažu s publikom veľmi úzky kontakt, vytvoria príjemnú priateľskú atmosféru a divákom sa jednoducho chce sledovať a počúvať o živote v Macau. A to už od expozície, kde vidíme ryžovými zrnkami načrtnutú mapu Číny a na maličkom kúsočku zvýraznené územie Macaa. A do tohto bodu sa obaja aktéri postavia, aby tak ironicky ukázali „najväčšiu prednosť“ Macaa, a síce, že ide o najľudnatejšie miesto na svete. Sprievodkyňou po stručnom zoznámení sa s Macaem je samotná Teng Teng, ktorej kantonský dialekt prekladá do angličtiny Kevin, a nastáva zvláštne nervózna situácia – „to ona skutočne nevie po anglicky, keď študuje v Prahe?“ Ale Teng Teng tým len napĺňa ideu inscenácie, a síce inakosť, originalitu miesta, ktoré nie je možné označiť len za čínske. A popritom je to milá ironická pointa, ktorou publikum prekvapí, a takých point sa nájde ešte oveľa viac.

Foto: Jakub Hrab

Príbeh mladej umelkyne lemujú podstatné roky, ktoré vždy napíše na papierovú tabuľu mokrým štetcom, takže sa rýchlo vytratia, tak ako môžu vyprchať spomienky z našej minulosti. V podobe vtipných situačných scénok sleduje zoznámenie sa svojich rodičov, narodenie brata a sestry, ale i svoj vlastný príchod na svet, ktorý bol pod spoločenským tlakom sprevádzaný komplikáciami. Teng Teng otvorene a bez pátosu hovorí, že dve dcéry v rodine sú na príťaž, aké ťažké to bolo pre jej vlastnú matku. Síce znova pracuje so zjednodušenými scénickými znakmi, o to viac ale akcentuje váhu tohto zásadného problému krajiny a otázku diskriminácie, ktorá je každodennou realitou. Rovnako rozoberá svoju vlastnú životnú cestu, cynicky poznamenáva, ako začala pracovať v kasíne a ako má momentálne Macao najväčšie kasína v celej Číne, prvenstvo, na ktoré asi sotva môže byť hrdé… A tu nastáva moment akéhosi zmierenia s matkou, ktorá sama podnieti dcéru k tomu, aby žila inak, aby jednoducho našla svoju cestu. Každá z myšlienok, scén stavia na princípe zobrazenia, citlivej ale jednoduchej práce s materiálom (napríklad animovanie s čínskymi paličkami), tak i tu ide o jednu z najzásadnejších scén, pretože tvorcovia ešte viac prekročia hranicu medzi hľadiskom a javiskom a prehĺbia vzťah s divákom. Vyzvú ho, aby vytvoril papierovú lodičku, tie potom Kevin a Teng Teng nechajú „odplávať“ položené na plastovom vreci, aby tak Teng Teng demonštrovala svoju cestu za iným, dočasne slobodným životom.

A tu sa začína druhá časť inscenácie, ktorú by sme mohli vlastne nazvať s podtitulom „Made in Prague“, pretože sa v nej Teng Teng vyrovnáva so životom v úplne iných spoločenských a kultúrnych podmienkach. Leitmotívom jej pražského života je štúdium bábkového divadla, a to je i primárnym inscenačným východiskom. Nejde však o žiadne komplikované snahy sofistikovane využiť bábkovú poetiku. Práve naopak, tak ako v celej inscenácii i tu sa odráža zmysel pre iróniu a klišé obrázky. Teng Teng pustí na notebooku nahrávku z cesty pražským metrom, pričom video je mizanscénou, ktorú dopĺňajú maličké marionetky, ktoré sa dajú kúpiť v každom turistickom pražskom stánku a rozhodne nemajú nič spoločné s dlhou českou bábkarskou tradíciou.

Ale Teng Teng nenazerá cynicky len na turistický konzum, ktorý pohltil nielen Prahu a ktorého hlavným producentom a odberateľom je Čína (vtipne podčiarknutá neustálymi fotkami mobilom, jednoducho „nemáš selfíčko, nie si“), ale všíma si aj vývoj česko-čínskych vzťahov. Presne podotkne blížiacu sa spojnicu cenzúry a neslobody, ktorá zasahuje českú spoločnosť pod vplyvom prezidenta a jeho výrokov i politických rozhodnutí, ako inak, opäť využije klišé ako ostentatívny výkričník. Notoricky známa maňuška českej ikonickej animovanej postavičky Krtečka tu zastupuje českého prezidenta a „highlighty“ jeho rétoriky i výrokov, ktoré spočiatku vyvolajú smiech, ale súčasne (s ohľadom na tému inscenácie a momentálnu situáciu) aj isté obavy, nepríjemný pocit, že tá čínska realita vlastne nie je až tak ďaleko…

Foto: Jakub Hrab

Aby ale Teng Teng stále udržala diváka v miernom napätí a nezahltila ho len žánrovými a instantnými klišé obrázkami, vždy každú takúto situáciu rozbíja veľmi sugestívnym obrazom, či už ide o hračky tankov s čínskou vlajkou, ktoré sa pohybujú v prítmí za zvukov streľby, alebo jeden z najintímnejších – keď prečíta textovú správu od svojho otca. Ten v nej píše o tom, aký ma strach z dcérinej kritickej inscenácie, je evidentné ako sa snaží sám seba v pár vetách presvedčiť, že tak ako teraz v Macau je, je to jediné správne a divák cíti strach aj cez anglický preklad tohto vyznania plného strachu. Udivuje, aká pokojná ostáva Teng Teng, aká je presvedčená o tom, že povedať verejne svoj názor a nesúhlas nie je otázkou miesta, času alebo generácie. A pritom, podobne ako v celej inscenácii, vyvracia jedno z ďalších klišé. A síce ignoráciu mladej generácie, nezáujem o minulosť alebo pasivitu vo vzťahu k súčasnému stavu vecí.

Minimálne Teng Teng a Kevin sem nepatria a v závere k tomu vyzývajú aj publikum. Po interakcii s lodičkami rozdávajú perá a papieriky, na ktoré majú diváci napísať želanie pre Macao, je jedno v akom jazyku, nezáleží na obsahu, ale záleží na zapojení. Pretože sloboda a zachovanie vlastnej identity sú hodnoty, ktoré prekračujú hranice jazykové či geografické. A tak sa tabuľa pomaly zaplní rôznymi odkazmi, obrázkami, a takto polepená farebnými papierikmi je výstižným mementom. Nie všetko v Číne je skutočne čínske a rôznorodosť nie je zlá…

KALD DAMU, Divadlo Archa, Praha

Teng Teng Lam – Kevin Chio: Made in Macau

Režie: Teng Teng Lam

Premiéra: 11. a 15. května 2015, psáno z reprízy 3. června 2015.

[tento článek vyšel tiskem v čísle 4/2015]

Eva Kyselová, 8. 9. 2015

Článek zatím nemá žádný komentář.

Vložit komentář: